Publikované:
Čas čítania: 7 min.
Aké máte skúsenosti s cvičiacimi, prečo a s akými požiadavkami prichádzajú?
Trénujem bežnú populáciu bez ohľadu na vek, od detí až po seniorov. Kondičný tréning sa zameriava na zvyšovanie fyzickej zdatnosti a fyzickej výkonnosti – zlepšuje sa sila, rýchlosť či napríklad flexibilita svalstva. Trénujem buď individuálne s jednou osobu alebo aj v skupine, pretože to niektorí preferujú a je to pre nich viac motivujúce. Prichádzajú ľudia, ktorí nemajú žiaden špecifický problém. Chcú si najmä zvýšiť fyzickú úroveň a chcú lepšie fungovať v bežnom živote.
Potom sú to takí, ktorí myslia na prevenciu a chcú predísť zdravotným ťažkostiam v budúcnosti. No a prichádzajú aj takí, čo majú ťažkosti či obmedzenia, takí, čo nikdy necvičili a chcú sa naučiť niečo nové a zapracovať na svojej kondícii. Okrem kondičných tréningov sa zameriavam aj na trénovanie ľudí so zdravotnými problémami či pohybovými obmedzeniami – najčastejšie to sú problémy s bolesťami chrbta, kolien, poúrazové stavy.
Ak niekoho unaví nosenie nákupu, mal by začať trénovať.
Čo môže človeku napovedať, že by mal začať cvičiť?
Najčastejším a najdostupnejším ukazovateľom je to, ako dokáže vybehnúť po schodoch. Na to sa aj moji klienti často sťažujú. Takisto sa vieme otestovať na bežných činnostiach ako napríklad nosenie nákupu. Ak to niekoho unaví, mal by začať trénovať. Vidím to na klientoch a klientkách: začnú trénovať, viac vládzu, môžu urobiť väčší nákup, lebo viac odnesú a už sa tak nezadýchajú.
S klientmi a klientkami, ktorí chodia ku mne do štúdia si meriam vlastný progres. Niektorí si zvolili chodiť miesto výťahu po schodoch. Postupne spolu sledujeme, ako menej zadýchaní schody vyšliapu.
Dôležitý je nielen vzhľad, ale aj úľava od starostí, od práce – ľudia na tréningu na to všetko zabudnú.
Prichádzajú ľudia len pre vylepšenie svojej fyzickej stránky?
Určite nie. Vnímam narastajúci záujem o cvičenie ako aj o riešenie celkového zdravia. Pochádzam z malého mesta na východe Slovenska a keď to porovnám, tu v Bratislave cítim väčší záujem. Môže to byť inou životnou úrovňou, ale vidím za tým aj to, že tu je to uponáhľané.
Práca, stres, rodinný život, nátlak zo spoločnosti – je toho veľa a ľudia, ktorých trénujem, sú prevažne práve tí, ktorí to berú ako psychohygienu. Nejde len o to dobre vyzerať. Dôležitá je úľava od starostí, od práce – ľudia na tréningu na to všetko zabudnú. Jednoducho vypnú a sústredia sa len na cvičenie. Vidím, ako sa tu uvoľnia a odchádzajú spokojní.
Treba však povedať, že ide aj o fyzickú zdatnosť. Každý z nich si je vedomý aj zdravotného hľadiska. Často mi hovoria, že si nemôžu dovoliť byť chorí. Keď cvičia, choroby ich vďaka lepšej kondícii budú obchádzať, a tým pádom vedia plnohodnotne pracovať.
Moji klienti často hovoria, že si nemôžu dovoliť byť chorí. Keď cvičia, choroby ich vďaka lepšej kondícii budú obchádzať.
Matej Grébert: Projekt Nad mestom prinesie bývanie v najväčšej guči zelene v Slnečniciach
Krajina sa nedá nafúknuť, preto bude tlak na efektívne využitie každého metra neustále silnieť. O tom, prečo je dôležitá správna hustota zaľudnenia v mestách a ako súvisí výšková zástavba s verejnými priestormi, sme sa porozprávali s architektom Matejom Grébertom z Ateliéru Compass.
Čítať viacTrénujete aj v exteriéri, prečo?
Tréningy vonku som najskôr zaviedol vo fitness centre, kde som pracoval, ako ozvláštnenie – a malo to úspech. Potom prišla pandémia, fitká sa zatvorili, chvíľu sme fungovali online a keď sa uvoľnili opatrenia, začali sme trénovať vonku. A tak sme dva roky trénovali každý deň vonku bez ohľadu na počasie.
Ľudia si na to zvykli, zapáčilo sa im to a ešte aj zistili, že vďaka tomu neboli počas roka skoro vôbec chorí. A to aj v prípade, že pred tým zvykli bývať chorí častejšie v roku. Vybudovali si imunitu. Vonku trénujem najmä skupinky, po skončení opatrení to bola v podstate požiadavka aj z ich strany.
Trénujeme najmä v Slnečniciach alebo pri Draždiaku, kde chodievame aj otužovať. K cvičeniu vonku chcem ešte povedať, že sa netreba hanbiť. Nikto nerieši, ako vyzeráte a čo robíte. Ak má človek predsa len zábrany, môže byť vhodné cvičenie v skupinke, kde sa tieto obavy dajú prekonať ešte lepšie.
Okolie Slnečníc ponúka veľa možností na aktivity v prírode: cyklistiku, beh aj prechádzky s deťmi.
Aké možnosti pre šport ponúkajú Slnečnice?
Čo sa týka Slnečníc, tam sú možnosti široké a neobmedzené. V oboch zónach sú postavené workoutové ihriská na slušnej úrovni. V Zóne mesto potom majú vlastné vnútrobloky. To spomínam preto, lebo v jednom z nich trénujem skupinu mamičiek na materskej.
Výhodou je, že v takto postavenom priestore mamičky nerušene cvičia a zároveň vidia, ako sa ich deti hrajú na ihrisku. Začali sme pred dvoma rokmi. Takisto trénujeme celoročne vonku, čiže aj v zime. Nemajú problém byť s deťmi vonku aj pri nižších teplotách, či už sa hrajú alebo sú ešte v kočíkoch. Zábavné je, ako nás deti sledujú, občas sa aj pridávajú a opakujú cviky. Dá sa povedať, že aj takto si budujú vzťah k pohybu a športu.
Ďalej treba oceniť blízke okolie Slnečníc – máme výborné napojenie na cyklohrádzu. Ľudia na ňu chodia behať, korčuľovať sa a samozrejme bicyklovať. V rámci toho sa dá dostať do rôznych lesíkov a k jazerám. Z viladomov je na cyklohrádzu výborný prístup. Ja napríklad v lete sadnem na bicykel, idem na hrádzu a cestou sa zastavím pri jazere okúpať sa. Čunovské jazerá sú takých 20 – 30 minút cesty odtiaľto. Draždiak možno 10 – 15 minút. Keď chodím otužovať, robievam to aj tak, že na Draždiak si zabehnem, okúpem sa a bežím späť domov.
Okolie Slnečníc ponúka veľa možností na aktivity v prírode. Najbližšie je Jarovská bažantnica, kam vedie aj prístupová cesta. Je to vhodné pre cyklistiku, beh či prechádzky pre rodiny s deťmi.
Najväčšia chyba, ktorú ľudia robia je, že sa vyberú von raz a potom dva týždne nič nerobia.
Marcel Rebro, známy dokumentárny fotograf s desiatkami výstav, publikácií a ocenení, sa na dva týždne počas augusta pozrie na Slnečnice cez vlastný hľadáčik. Fotí skoro celý svoj dobrodružstvom nabitý život, teraz zavítal do Slnečníc, aby z nich zachytil to najzaujímavejšie. Jeho séria street fotografií bude mať neskôr svoje miesto na jedinečnej výstave v Slnečniciach. Nový pohľad na Slnečnice, street fotografia s Marcelom Rebrom
Ako začať s cvičením vonku?
Treba cvičiť celoročne, ani s otužovaním nie je vhodné začať v decembri. Keď už, tak v prvom rade by si mal každý zhodnotiť, akú má imunitu. Podľa toho by si mali ľudia nastaviť vhodnú aktivitu. Odporúčam začať s kratšími činnosťami a postupne ich predlžovať.
Netreba si klásť veľké ciele hneď na úvod a radšej začať postupne. Vhodné sú napríklad prechádzky. Chôdza je pre začatie športových aktivít v chladnejšom počasí, ale aj celkovo, ideálna. Postupne si môžeme predlžovať či už čas alebo úseky. Po chôdzi môže nasledovať beh, a to aj striedavo – úsek odbehnem, úsek odchodím, odbehnem, odchodím. Samozrejme aj správne oblečenie je dôležité. Neodporúčam poriadne sa navrstviť, lebo sa môže človek spotiť a potom ho môže ofúknuť.
Aby človek neochorel, dôležitá je pravidelnosť – najväčšia chyba, ktorú ľudia robia je, že sa vyberú von raz a potom dva týždne nič nerobia. Ak človek chodí napríklad na prechádzky pravidelne, zvykne si na počasie a na zmenu teplôt. Dobré je určiť si stabilné dni a časy a stanoviť si to ako prioritu, ktorej sa budem držať. Stane sa z toho zvyk, normálnosť, ktorej sa nechcem vzdať. Aj to je forma otužovania, nesedieť celý deň doma, ale hýbať sa na čerstvom vzduchu.
Aj to je forma otužovania, nesedieť celý deň doma, ale hýbať sa na čerstvom vzduchu.
Ako ste s trénovaním začali a čo vás k tomu priviedlo?
Aktívny som bol od malička, viedli ma k tomu rodičia. Aj keď sa mi nechcelo ísť von, musel som. Bola aj iná doba a nemali sme veľa iného rozptýlenia. Museli sme vymýšľať, čo vonku budeme robiť, aby sme sa zabavili.
Vždy ma bavilo bicyklovanie sa. Na základnej škole som sa dopracoval k volejbalu. Ten som aktívne hrával asi 12 rokov a už vtedy som začal s cvičením. Bavilo nás to, aj sme sa so spolužiakmi predbiehali, kto bude lepšie vyzerať a často sme si ako volejbalisti potvrdili, že silový a kondičný tréning je dôležitý aj pre podanie lepšieho výkonu v samotnej hre. To sa odrazilo aj na miere zranení: kto bol lepšie fyzicky pripravený, nemal ich toľko alebo také vážne.
Už keď som končil s volejbalovou kariérou, uvedomoval som si, že ma cvičenie baví a že by som chcel robiť trénera – tak som to napokon vyštudoval. Oslovilo ma fitness centrum, kde sme ako hráči mávali kondičné a silové tréningy, či by som tam nechcel trénovať.
Zo dňa na deň sa z volejbalistu stal tréner. Začal som nadobúdať skúsenosti a potvrdil si, že toto je smer, ktorým sa chcem uberať. Hlavným podnetom bolo pomáhať ľuďom, ktorí chcú zmeniť niečo vo svojom živote, chcú lepšie vyzerať a lepšie sa aj cítiť.
Marek Olejar
Pôsobí ako osobný tréner, inštruktor skupinového cvičenia, kondičný tréner pre športové kluby a tréner všestrannej pohybovej prípravy pre deti. Trénerstvu sa venuje od roku 2012. 12 rokov hral vrcholový volejbal, študoval učiteľstvo telesnej výchovy na Fakulte športu Prešovskej univerzity v Prešove. Vzdelávanie si dopĺňa mnohými kurzami a špecializovanými školeniami. Okrem cvičenia veľmi rád číta, jazdí na motocykli či bicykli alebo sa zúčastňuje športových súťaží.
Mohlo by vás zaujímať
Ateliér What Architects predstavuje víťazný návrh štvrte na území dnešného kopca
Víťazi architektonickej súťaže – Ondrej Kurek a Tomáš Krištek z ateliéru What Architects poodhalili, ako môže vyzerať nová budúcnosť petržalského kopca.
Čítať viacArchitektonická súťaž pre poslednú časť Zóny viladomy priniesla päť kvalitných návrhov
Do medzinárodnej architektonickej súťaže bolo vyzvaných päť ateliérov – dva zo Slovenska, dva z Českej republiky a jeden zo Slovinska. Viac o súťaži prinášame v tomto článku.
Čítať viac