Nový pohľad na Slnečnice, street fotografia s Marcelom Rebrom

Prezradíš nám, čo je to vlastne street fotografia?

Základom street fotografie je decisive moment, rozhodujúci okamih. Ten, koho fotíš, o tebe nevie. Fotograf Tibor Huszár mal kedysi také pravidlo, že „Odfotím a potom sa spýtam, či som mohol“. Kým sa totiž spýtaš, tak ten decisive moment je už preč.

Druhý prístup, ktorý som si adoptoval pri street fotografiách aj ja, je snažiť sa stať súčasťou toho prostredia. Motám sa tam tak dlho, až ma tí ľudia začnú brať: „Jasné, tento s tým foťákom, ten tu je stále". To je ale v Slnečniciach zložitejšie, keďže tu sa tých ľudí premelie veľa.

Moje krédo je, že keď to cítiš „v žalúdku“, tak za tou fotkou musíš ísť.

Stáva sa, že zo street fotografie sa vyvinie niečo viac?

Áno, keď mám niekoľko záberov z jedného prostredia a vidím v nich nejaký zaujímavý vzťah, tak to ich chcem ďalej rozvinúť. Mám napríklad projekty Bratislavské siluety, ktoré vznikli počas letných dní s ostrým slnkom. Kvôli ostrému protisvetlu sú vtedy pre niekoho komplikované podmienky na fotenie. Počas jedného takéhoto dňa sa mi podarilo odfotiť niekoľko siluet a nevyzerali zle. Potom som za tým išiel už cielene. Keď nastanú také svetelné podmienky, tak si idem fotiť siluety. Je to výborné aj na cibrenie oka. Dobrý fotograf vidí, že má niečo dobrý potenciál na fotku, aj keď bežný človek si tam nič zvláštne nevšimne. Moje krédo je, že keď to cítiš „v žalúdku“, tak za tou fotkou musíš ísť. Raz som v reštaurácii na toaletách zbadal extrémne veľké a vysoko umiestnené pisoáre. Hneď som videl záber. Vrátil som sa do reštaurácie a oslovil som prvú rodinu s malým chlapcom: „Dobrý deň, mohol by som si vášho malého zobrať na WC a odfotiť ho tam?“ Reakcia prvej rodiny bola dosť zdesená, druhá mi ho „požičala“. Aj s dedkom, ktorý spoza môjho chrbta dozeral, či je všetko v poriadku.

Myslíš si, že ťa zaujímavý príbeh čaká aj pri fotení v Slnečniciach?

To nikdy nevieš, ako sa takéto fotenie vyvinie. Treba tu byť, veľa chodiť, veľa sa usmievať a ono to príde. Toto je také špecifické prostredie, na okraji mesta, relatívne malé územie. Ľudia sa správajú inak vo veľkých kozmopolitných mestách. Pouličný fotograf sa tam stratí, pretože je tam veľa turistov s foťákmi a ľudia sú tam na fotenie zvyknutí. Často si ani neuvedomia, že fotograf fotí ich a nie pamiatku za nimi.

Veľa pracuješ aj vo veľmi malých a izolovaných komunitách. V čom sú iné v porovnaní napríklad so Slnečnicami?

Čo sa týka komunít, pohybujem sa v dosť extrémnych lokalitách. Od skutočne izolovaných rodinných buniek cez pastierov, odľahlé dediny až po preľudnené populačné centrá. V takýchto mestských prostrediach je to vždy človek, nejaká osobnosť, ktorá ľudí spojí a vytvoria sa potom rôzne partie.

Tak to funguje napríklad aj v pastierskych kultúrach, kde sa pohybujem. Napríklad v Kyrgyzstane, je vždy nejaká silná osobnosť, ktorá okolo seba život v lokalite sústreďuje, napríklad miestny lekár alebo kováč.

V uzavretých komunitách sa po celej dedine hneď rozkríkne, že je tu fotograf a už ťa ťahajú z domu do domu. K nám poď, tu sa zoznám, k nám sa poď najesť a každá fotka ťa stojí jeden obed. Tak to bolo napríklad na dedinách v Arménsku a Náhornom Karabachu.

Kolobeh dáva veciam druhú šancu a mení mysle ľudí, prezradila jeho zakladateľka

Mary Rigan, mama 3 detí, vytvorila v Petržalke miesto, kde dostávajú veci druhú šancu. Stretnutiam, ktorým dala meno KOLOBEH, sa venuje už 5 rokov. Získala za ne aj ocenenie Osobnosť Petržalky v kategórii životné prostredie.

Čítať viac

V ešte menších komunitách, napríklad u kočovných pastierov sobov - Nencov v ruskej tundre, je jadrom komunity rodina. Sú tam aj ľudia, ktorí putujú medzi brigádami (ako sa tam komunity volajú), ale tí sú skôr výnimkou, nevedia nájsť svoje miesto. Napríklad do našej rodiny, kam chodievam žiť a fotiť, do ôsmej brigády, nám pribudol jeden chlap, ktorý pije. Z jeho pôvodnej brigády ho vyhnali, lebo nepotrebujú mať niekoho, kto pije. Jednak Nenci nemôžu piť, ich telá alkohol zle rozkladajú a veľmi rýchlo na to zomierajú. A potom, prečo si myslím, že nebude mať dlhú životnosť ani v našej brigáde, je, že je jednoducho neužitočný.

Naopak sú miesta, kde v komunitách ako keby rodina vôbec nezohrávala úlohu, úplne sa to vytráca. Bangladéš je taký, tam sa rodinné vzťahy trhajú strašne rýchlym spôsobom. Chudoba a preľudnenosť znamenajú, že tam ide každý sám za seba. Jediné, čo čiastočne funguje, je ten najbližší vzťah medzi matkou a deťmi, ale aj to sa rýchlo stráca, keď si každý ide za tým svojim životom a prácou. Nenájdeš tam žobrákov, nenájdeš invalidov, lebo neprežijú. Nemali by od koho žobrať.

Slnečnice nepovažujem ani za jeden ani druhý z týchto extrémov. Je to niekde v strede. Kľúčová je rodina, ale ľudia sa bežne a radi socializujú aj za jej hranicami. Už som tu mal veľa prijemných rozhovorov a dvaja ľudia ma, dokonca, spoznali.

Ako sa človek dostane k street fotografii? Treba na to mať odvahu?

Je také japonské príslovie, že „Ďaleko od domu neboj sa hanby“. Človek je vždy smelší, keď je v zahraničí a ja som sa k streetke dostal tiež tak, že som cestoval. Tu, keď na teba začne niekto kričať, tak mu veľmi dobre rozumieš a poznáš jeho mentalitu. V zahraničí si však treba dávať pozor, aby človek nespadol do druhého extrému a neuľahčoval si to. Prídeš do Nepálu a odfotíš si tam v Káthmandú svätého muža za 5 dolárov. To nie je street fotografia. Keď je to za peniaze, tak sa to devalvuje. Hlavná teória street fotografie je - buď milý, priateľský, veľa sa usmievaj, nech z teba vyžaruje „nebojím sa“, ale zároveň „nie som pre teba nebezpečenstvo“.

No a potom je to o kontakte. Roberto Kappa raz povedal: „Ak tvoje fotky nie sú dosť dobré, znamená to, že si nebol dosť blízko“. Streetka je o tom, že si v kontakte, súčasť toho deja, teleobjektív ťa z toho vytrháva.

Peter Kubaš: „Počas MDD ma veľmi potešilo, že som tam nevidel nikoho zamračeného.“

Tohtoročný Deň detí v Slnečniciach zožal obrovský úspech. Ako sa takéto podujatie organizuje a prečo je dôležité spoznávať sa navzájom a budovať dobré susedské vzťahy? Porozprávali sme sa s jedným z organizátorov, Petrom Kubašom, obyvateľom Zóny mesto.

Čítať viac

Čiže s teleobjektívom street fotografiu nefotíš vôbec?

Sú aj zábery, ktoré mám spravené s teleobjektívom, ale je to iné, tí ľudia o mne vedeli. Neviem, ako to presne funguje, ale ľudia sú veľmi vnímaví. Keď vytiahneš foťák s veľkým objektívom, tak si ťa hneď všimnú. To sa mi stalo v Budapešti, sedel som v kaviarni a v dome oproti niekde na treťom poschodí žena umývala okná. Páčilo sa mi, ako to vyzeralo, tak som vytiahol foťák a kým som stihol stlačiť spúšť, už mi mávala a usmievala sa na mňa.

Čo patrí ešte medzi tvoje zásady pri fotení street fotografie?

Nerád na streetku používam ultra široké objektívy. Tie ťa nútia ísť úplne z blízka a vstúpiť tomu druhému človeku do osobného priestoru – priam mu „strčiť objektív do tváre“. Ten už je potom len v úlohe obete, čo nechcem, a v takej situácii nikdy nevieš, či nebude mať potom nejakú prehnanú reakciu. Ani ja nechcem mať niekoho, o kom nič neviem, na vzdialenosť, kde, keď si povie, že mi niečo zoberie, alebo že ma udrie, tak s tým už nič neurobím.

V Slnečniciach ma skutočne prekvapila otvorenosť a ústretovosť ľudí, ktorých tu pri fotení stretávam.

Takže len chodíš po ulici a hľadáš čosi zaujímavé?

Je to aj o tom, že vycítiš dobrú lokalitu a potom čakáš, kto alebo čo sa ti do nej dostane a bude to vyzerať dobre. Keď sa ti pred billboardom o veľkých zľavách objaví niekto s plným košíkom, tak to je už zrazu zaujímavé, je to určitý príbeh. K zaujímavému pozadiu niekoho potrebuješ. Nájdeš obchod s podprsenkami a počkáš kým pôjde okolo mníška. Napríklad bol som so svojím kamarátom v Jerevane a videl som pred obchodom so šatami 10 – 13 figurín od pol pása dole, čiže v podstate len nohy s džínsami. Hovorím mu, to by bola parádna fotka, keby sa tu pri nich objavil vozíčkar. A stalo sa. Keď som tomu vozíčkarovi fotku ukazoval, tak sa na nej strašne smial a páčila sa mu.

Je niečo v Slnečniciach, čo považuješ za také zaujímavé, čo už chytilo tvoje oko?

Je tu veľa zeleného v porovnaní s tým, čo je v okolí. Je to neporovnateľne viac, je tu aj viac detských ihrísk alebo miest, kde sa deti združujú, ako je bežné. Páči sa mi aj to, že sú tu veci v pešej dostupnosti, vďaka tomu je na ulici viac ľudí a v živšom prostredí sa aj lepšie fotí. Čo ma však skutočne prekvapilo, je otvorenosť a ústretovosť ľudí, ktorých tu pri fotení stretávam. Zatiaľ mám skúsenosť, že ľudia sú tu oveľa príjemnejší a milší ako by som čakal kdekoľvek na Slovensku, nie to ešte v Bratislave.

„V Petržalke som nikdy nechcel bývať, nakoniec tu zapúšťam korene.“

Sympatického právnika Vladislava Pastuchu možno poznáte pre jeho záľubu šoférovať bratislavské električky, my vám ho ale predstavíme z iného uhla.

Čítať viac

Nevadí, že sa pohybuješ po miestach, kde už mohli byť stovky fotografov? Dá sa ešte nafotiť niečo nové?

Tradiční mestskí fotografi, v Bratislave je to napríklad môj kamarát Rudo Baranovič, poznajú miesta, kde sa oplatí fotiť. To znamená, že keď prší, tak presne vie, kam ísť, lebo tam sa to zrkadlí, keď začne fúkať severák, tak ide zase niekde inde. A k tým miestam už potom hľadá len zaujímavého človeka. A je jedno, že to miesto odfotí aj desaťtisíc-krát, vždy je to iné.

Aj keď sú dvaja fotografi vedľa seba, fotia úplne tú istú vec a majú totožné ohnisko, tak garantujem, že donesú úplne rozličné fotografie. Každého zaujme iný okamih, iný uhol, iný pohľad.

Napríklad svojho času som robil akreditovaného fotografa pre Svetovú federáciu karate, chodil som po súťažiach s mojím synom a tam sa mi podarila jedna fotka, ktorá sa potom v tej komunite stala pomerne známou. Celé to bolo o jednom momente v kata, kedy v jednom okamihu športovec vykonáva techniku v podstate rovno pred jedným z rozhodcov. Dostane sa k nemu do blízkosti a zareve. Cvakol som to, ani neviem s kým, a potom som to prefotil s mojím synom. Tú fotku som potom publikoval. Tento moment a takýmto spôsobom som na tejto fotke zachytil historicky prvýkrát napriek tomu, že tie pohyby vykonáva každý súťažiaci na každej súťaži karate. Ten moment sa stal stovky tisíc-krát pred stovkami fotografov a zachytil som ho až ja.

Je niečo, čo odmietaš fotiť?

Fotograf musí byť citlivý, aby vedel, čo si môže dovoliť, preto napríklad vôbec nefotím deti bez rodičov. Dieťa to nevie posúdiť, či môže byť odfotené alebo nie, a ak tam nie je jeho rodič, tak tú fotku nespravím. Zároveň, nemám rád úplne prvoplánové fotky. Nefotím napríklad bezdomovcov, príde mi to strašne lacné, on sa foteniu nebude brániť a väčšina ľudí, čo ich fotí, im najprv niečo hodí a potom si ich vycvaká. Nepríde mi to fér.

Marcel Rebro:je renomovaným dokumentárnym a cestovateľským fotografom. Má za sebou desiatky výstav a publikácií, ktoré mapujú jeho dobrodružné cesty. K jeho najznámejším projektom viacročný dokument zameraný na život Nencov, kočovných pastierov sobov, v európskej časti severného Ruska. Je členom Photography Society of America (PSA), Fédération Internationale de l’Art Photographique (FIAP) a České federace fotografického umění (ČFFÚ). Viac info o jeho portfóliu nájdete na rebro.sk.